Jana Kučerová je psychologička a psychoterapeutka. Vo svojej súkromnej psychoterapeutickej praxi POD KROVY sa venuje ženským témam a traumám, predovšetkým terapii postabortívneho syndrómu. Lieči bolavé ženské duše, pomáha im nájsť zmierenie a novú silu do života, vzťahu, materstva. Verí v liečivú silu všímavosti, láskavosti a súcitu so sebou. Verí, že vždy sa dá začať tu a teraz a urobiť niečo dobré a zmysluplné.
Ako ste sa dostala k založeniu projektu POD KROVY?
POD KROVY nie je projekt, je to názov priestoru, kde pracujem. Tu, v podkroví činžiaku vo Vinohradoch, sídli moja súkromná psychoterapeutická prax a organizujem tu rôzne kurzy a workshopy.
Asi sa pýtate najmä na moju terapeutickú prácu so ženami s postabortívnym syndrómom – alebo všeobecnejšie so ženami, ktoré majú za sebou nejaké zranenie či traumu spojenú s tehotenstvom alebo materstvom: umelé ukončenie tehotenstva, zamlknuté tehotenstvo či spontánny potrat, úmrtie dieťaťa neskôr počas tehotenstva alebo pri pôrode či krátko po ňom. Často sa k tomu pridávajú aj traumy z pôrodu (aj napriek tomu, že dieťa sa narodilo v poriadku) alebo z rôznych gynekologických zákrokov a operácií, a tiež liečba neplodnosti a procedúry súvisiace s asistovanou reprodukciou.
Mám pocit, že si ma tieto témy samé našli. Dlho som pracovala v oblasti psychologickej krízovej intervencie, na linkách dôvery. Vďaka tejto praxi veľmi dobre rozumiem psychickým stavom a situáciám, v ktorých traumy vznikajú. Záujem o terapiu traum potom bol logickým ďalším krokom.
Mojím posledným pôsobiskom bola Linka pomoci pre ženy v tiesni, kam som pôvodne išla pracovať, pretože mala priaznivú pracovnú dobu. Pracovný režim na krízovej linke s nočnými a víkendovými službami som so tromi deťmi už jednoducho nezvládala. Svet závažných dilem a hlbokých zranení na ženskej duši mi prirástol k srdcu a špecializáciu na ženské témy a traumy som si preniesla do svojej terapeutickej praxe.
S akým problémom vás ženy najviac navštevujú?
Veľká skupina mojich klientiek sú ženy, ktoré hľadajú cestu k vyrovnaniu sa s umelým ukončením tehotenstva. Ide o interrupcie „zo sociálnych dôvodov“ – zvyčajne pri nechcenom tehotenstve, ale aj o ukončenie tehotenstva, ktoré bolo túžobne očakávané, ale nevyvíjalo sa priaznivo.
Rozhodnutie o ukončení tehotenstva je podľa mojej skúsenosti extrémne náročné, zaťažené mnohými predsudkami, voľba ženy je len málokedy naozaj slobodná. Zároveň je to tabu, tajomstvo, o ktorom nejde takmer s nikým hovoriť – často o tom nevie ani matka alebo najlepšia kamarátka. Veľkým témom v terapii potom býva pocit hanby, viny, zodpovednosti a odpustenia.
Druhou veľkou skupinou sú ženy, ktorým sa potrat stal – nemuseli ani nemohli rozhodnúť. Tieto ženy zvyčajne potrebujú sprevádzanie v smútení, ktoré sa vo spoločnosti ťažko zdieľa. Nikto iný ich dieťa nepoznal, nikomu inému toľko nechýba. Často ich sprevádza silná túžba čo najskôr otehotnieť znovu, mať vytúžené dieťa, a zároveň veľký strach, že sa tragédia bude opakovať.
Mám dojem, že v našej výkonovo orientovanej kultúre je veľmi ťažké prijať, že dieťa nie je niečo, čo si môžeme „zaobstarať“, alebo čo môžeme nejako „dokázať“, nie je to právo, je to zázrak a dar. Je potrebné naučiť sa udržať si nádej, aj keď to nemám vo svojich rukách. A naučiť sa dôverovať životu, milovať ho a dobre žiť, aj keď nie je podľa mojich plánov.
Ako dlho ženám trvá, kým sa zo svojej straty dostanú?
Často sa stretávam s tým, že sú ženy samé netrpezlivé, ale takmer vždy je veľmi netrpezlivé ich okolie. Závisí samozrejme od mnohých okolností, ale zdá sa mi, akoby všetci počítali s nejakou priamou úmerou medzi veľkosťou (vekom) strateného dieťatka a veľkosťou či trvaním smútku. Očakáva sa, že spontánny potrat v prvom trimestri žena zvládne za pár dní či maximálne týždňov, zatiaľ čo pri strate dieťaťa blízko pôrodu má „nárok“ smútiť pár mesiacov.
Lenže v oboch prípadoch ide o stratu dieťaťa! A nielen to. Ide o zásadné narušenie dôvery vo vlastné telo, stratu kontroly nad vlastným životom a základnú vieru v spravodlivý a predvídateľný svet či osud. Ide tiež o stratu budúcnosti, snov a plánov…
Podľa mojich skúseností je pol roka dobrý čas, rok ešte lepší, aby mohlo dôjsť k zahojeniu rán a obnove dôvery. Veľký význam majú aj výročia, kedy sa straty pripomínajú niekedy až prekvapivo silno. Je naozaj náročné byť tehotná v tom istom ročnom období, kedy k strate došlo.
Ak sa niečo také stane opakovane, je veľmi ťažké neupadnúť do úzkosti či depresie alebo obranného odpojenia – odpojenia sa od vlastného prežívania a tela. Psychické zotavenie potom môže trvať ešte dlhšie.
Viem, že lekári po nezdarenom tehotenstve – ak je žena fyzicky v poriadku – odporúčajú snažiť sa otehotnieť znovu čo najskôr. Ja to neodporúčam. Po pár týždňoch či mesiacoch je proces spracovania udalosti a smútenie je len na začiatku, žena má často veľmi silné a vyčerpávajúce záchvaty smútku, hnevu či zúfalstva. Nové tehotenstvo znamená veľkú výzvu a mnoho ďalších silných emócií. Žena sa ťažko môže naplno sústrediť na nové dieťa a radovať sa z neho, kým je ešte plná emócií viazaných na to, ktoré stratila.
Povedali by ste týmto ženám nejakú základnú radu, ako sa so stratou čo najrýchlejšie vyrovnať?
Ak je to možné, už v situácii straty si doprajte čas a bezpečný a pokojný priestor na rozlúčenie s dieťaťom. Aj keď sa vám zo všetkého najviac chce utiecť alebo zavrieť oči a prebudiť sa v inom svete, kde je všetko v poriadku, pokúste sa zostať a prežiť všetko, čo príde. Dovoľte si kričať, plakať, zuriť… pustiť von, čo cítite.
A potom? Nepospíchajte! Doprajte si dostatok času a priestoru na smútenie. Vaše stratené dieťatko si zaslúži byť oplakávané. Vy si zaslúžite zahojenie rany na duši. Nikto nemá právo vám hovoriť, ako má váš smútok vyzerať a ako dlho trvať.
Veľmi pomáha niečo „robiť“ – napríklad upratať do krabice pripravenú výbavičku, napísať dieťaťu list alebo pre neho niečo vyrobiť, zasadiť pamätný strom a podobne.
Rané potraty a úmrtie detí počas tehotenstva sú prekvapivo časté, len o nich veľmi málo hovoria. Ak budete chcieť, nájdete mnoho žien so skúsenosťou podobnou tej vašej, ktoré vám budú rozumieť. Zdieľanie a vzájomná podpora vám pomôže prejsť ťažkým obdobím a znova nájsť nádej.
